Pokračovanie a koniec súčasnej krízy
„Kríza neskončí, kým nenastane mzdová inflácia a inflácia na nehnuteľnostiach.“Ako vidíte pokračovanie a koniec súčasnej krízy?
Predpokladám, že sa budú neustále stimulovať meny znižovaním ich reálneho úročenia, aby ľudia nezhromažďovali peniaze, lebo peniaze sú obeživo, nie sú investičný nástroj. Vlády a centrálne banky sa budú snažiť docieliť, aby obeživo malo naozaj funkciu obeživa, aby peniaze išli z rúk do rúk. To znamená, že budú zvyšovať takzvanú rýchlosť peňazí (velocity of money), ktorá skolabovala po vypuknutí krízy v roku 2008. Budú sa snažiť ju zrýchľovať a takisto zvyšovať objem menovej zásoby, až kým nepríde k nejakým globálne silnejším inflačným tlakom a zrýchlenie toku peňazí spolu s vygenerovaným enormným objemom nepôsobí dostatočný hospodársky rast. Kríza však tým neskončí, iba sa predĺži a spomalí. Je to ako s chorobou. Buď sa ju snažíte liečiť, alebo iba potláčate príznaky. Kríza bude dovtedy, kým nebudú splnené minimálne dva parametre. To bude zajtra, o päť aj desať rokov.Ktoré sú tie dva kľúčové parametre?
Kríza sa neskončí, kým nenastane mzdová inflácia a inflácia na nehnuteľnostiach, respektíve pokles nesplateného dlhu voči cene realít. Všetko ostatné môže ísť cenovo do hyperinflácie, napríklad zlato, potraviny, komodity. Od toho vôbec nazávisí koniec kríza, aj keď niektorých dlhodobo spiacich segmentov hospodárstva sa kríza dotkne len okrajovo, v globále to nebude znamenať hospodársky rast. Kým nebudú splnené spomínané dve premenné, tak nebudú znížené žiadne stimuly. Mzdová inflácia a narastajúce zisky totiž vyslobodia ľudí a firmy z otroctva dlhu a umožnia tvorbu nového dlhu. A to je jediný faktor, ktorý sledujú centrálne banky – či ľudia už nie sú priveľmi slobodní. Keď ľudia viac zarábajú, rýchlejšie sa zbavia dlhov. Keď médiá alebo centrálne banky hovoria o inflácii, môžu to obyčajný ľudia chápať ako to, či ľudia ľahko splácajú svoj dlh (mzdová inflácia, čiže rast miezd) alebo ťažko (vysoká nezamestnanosť, tlak na znižovanie mzdových nákladov, pokles investícií). Cieľom je udržať ľudí v strede, v takzvanej cielenej inflácií, teda v takom otroctve dlhu, ktorý sú schopní splácať a ktorý bude pod kontrolou.
Úroveň stabilizácie nehnuteľností súvisí iba s tým, že ohrozuje súčasný menový systém, centrálne banky sa snažia stabilizovať trh nehnuteľností, lebo väčšina menového systému je garantovaná nehnuteľnosťami, respektíve stavbami ako takými. V prípade neriadeného kolapsu cien realít skolabuje aj finančný sektor ako domino. Nikto totiž nebude splácať dom, ktorého trhová cena klesne o 80 percent. Iba vtedy, ak by sa tak stalo pomaly počas dvadsiatich rokov podobne ako v Japonsku medzi rokmi 1990 – 2010. Kým ľudia nesplatia väčšinu hypoték na nehnuteľnosti, ich hodnota proporcionálne s nesplateným dlhom bude postupne klesať. Možno aj desiatky rokov. Čím pomalšie, tým dlhšie. V bode minimálneho úverového zaťaženia nehnuteľností a celkového trhu budú ceny nehnuteľnosti na minime. Podobne ako v deväťdesiatych rokoch na Slovensku, keď na úver nemal byt kúpený nikto a slovo úver poznali iba spoločnosti. Jediný inflačný koeficient, ktorý centrálne banky v skutočnosti sledujú, je mzdová inflácia oproti inflácií všeobecnej – či si môžu ľudia za vyššie mzdy kúpiť viac ako včera, či je vysoká zamestnanosť alebo nezamestnanosť. Kým nebude zasa kontinuálny rast v príjmoch v pomere k nákladom, tak nehrozí žiadna obnova, žiadna expanzia. A k tomu nedôjde, kým nebude dochádzať k rastu a obnove k pôvodným úrovniam pomeru čistej tvorby nového dlhu voči splatenému dlhu a efektívnejšiemu využitiu jednej jednotky dlhu na jednu jednotku reálneho HDP. Bude sa rozširovať menová zásoba, tým bude rásť inflácia na veciach, ktoré boli doteraz podhodnotené. Kým sa to nebude diať na mzdách a nehnuteľnostiach, nedôjde k sekulárnej zmene.
Tieto dva parametre sledujem. Vlády a centrálne banky môžu dočasne stimulovať ekonomiku, ale enormné množstvo dlhu, ktoré máme v celom systéme, vytvára enormný tlak na efektivitu. Čo sa stalo v roku 2008? Všetok dlh, ktorý takmer položil systém a bol vytvorený na úrovni ľudí a firiem, sa prevalil na plecia štátov. Štáty za tri roky dospeli k extrémnemu zadlženiu, pretože stimulovali ekonomiky za cenu, že sa samy extrémne zadlžili. Prichádza však obdobie, keď štáty budú musieť splácať, čo si požičali, a to tak, že to vrátia späť na plecia ľudí. Ďalšia inštancia sú centrálne banky, ktoré sa v súčasnosti dostávajú do katastrofálnych problémov. Centrálne banky sa budú snažiť stimulovať štáty, a to sa práve teraz deje. Nastáva kaskádovité posúvanie dlhu – od ľudí a firiem na banky, štáty a centrálne banky, až na nadnárodné celky ako EÚ/ECB. U nich (ECB,Fed) to skončí otázne, ako sa to vyrieši. Konanie centrálnych bánk, ktoré sú priamo spoločne zodpovedné za nezodpovedné privolanie krízy, zatiaľ poukazuje na „oslobodzujúce ťaženie“ na krajiny vo forme záchranných úverov a tlak na získanie malých štátov ako napríklad Slovensko, Grécko, Portugalsko, Maďarsko do jedného fiškálneho aj monetárneho celku, akým je EÚ. Samozrejme, pod vedením veľkých hráčov. Keď vidím, čo sa deje na našej politickej scéne, a vidím myslenie priemerného slovenského voliča, nie som nijako proti. Prekáža mi len tá skrytá hra. Totiž strata fiškálnej a monetárnej politiky a riadenia je v skutočnosti strata suverenity, ktorú sme len nedávno nadobudli. Je to jeden z dôvodov, prečo Veľká Británia, Maďarsko, Česko a iné krajiny sa nechcú zapojiť do EMÚ (Európskej menovej únie). Cítia sa dostatočne silné, aby si udržali nezávislosť. Úlohou vlád jednotlivých krajín EÚ v budúcnosti nebude totiž suverénne vládnutie, ale presadzovanie centralizovaného vládnutia a politík daných hlavnými protagonistami EÚ, teda Nemeckom, Francúzskom a možno aj Veľkou Britániou, ak sa neskôr dohodnú.
www.itrading.sk
Tip: nejlepší výběr dovolených 2024
Napište (nechte si napsat) recenzi. Hodnocení a kritika webu Web-Recenze.cz | Reklama zde